: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Just a Memory

18. prosince 2017 v 11:03 | Ja
And so I met you again
and sitting there, staring at you, feeling completely nothing - just a slight, slight repelling and a subtlest pinch of pain -
I realised
It´s over
I love uconditionally
the memory of you
But the love for you
is over

No warmth
No wings
No depth
No joy
Just longing for something blurry and far away (the past?)


And so I cried because

what is my life, then?
 

Sad realisations

18. prosince 2017 v 10:49 | Ja
Perhaps it´s over
Perhaps it´s just really over

Deceit

12. prosince 2017 v 15:31 | Ja
Memories are decieving
they tone present feelings
and leave no space for fair comparison

It's impossible to say what was really felt back then
and what is remembered
It's impossible to say whether what's remembered as having been felt
Was really felt

It's impossible to compare present feelings with the past ones
Yet we do it

And get so lost in
what is a memory
and what's a deceit.


...so perhaps it is just the present

that matters?
 


And so I met you

12. prosince 2017 v 13:22 | Ja
And so I met you
with your big fears and courage
and a tendency to run away through adventures
so lost
and so directed
seven dates compressed to two long meetings
I shared my soul with you
You shared your soul with me
at night
and then we said goodbye

How different the life could be

I will remember you

Porazená

17. dubna 2017 v 14:29 | Ja |  Básničky
Všetko mi víri v hlave
Spomienky úspechy sklamania zúfalstvo nádej
Očakávaná dualita môjho rozporcovaného života
S ktorou som sa celé roky učila žiť
Nekonečná zrada, láska, sklamanie
Rozvrátenie všetkého, v čo som verila
Vrátane svojej vlastnej šľachetnosti, hodnôt a svedomia
Život, eh?
Nepochopiteľný troller
Absurdný pranker
Čo ma uzatvoril v priepasti príliš realistického kanadského žartíka
Prevalcovaná absurditou
Sa snažím znova skomponovať
Po tom, čo som stratila všetko, čo som strácala
A čo som si vlastným potom a vlastnou krvou
nenechala vziať
držiac sa toho boľavými úlomkami doráňaných, zakrvavených nechtov

Prázdny pohľad
po nepochopiteľnom zvrate
Budúcnosť, sny, realita pomaľovaná dúfajúcimi dúhami
Malo to byť také dokonalé
Bola som taká odhodlaná
stáť vo vetre a zvädnutou stonkou - patetickou náhradou meča -
sa za teba pobiť s celým svetom
a za nás, proti osudu

Krehkým, zraneným, otraseným srdcom
som poľutovaniahodne a dojímavo odvážne
vstúpila do mínového poľa, pre teba a proti sebe
neznášajúc sa za svoje záchvevy pochabosti, veriac, že to ja všetko riskujem
V únavnom boji s veternými mlynmi, obetúvajúc posledné nádychy, ktoré som sama tak zúfalo potrebovala
som odmietala veriť, že vetrom si ty
Kvôli láske
Ktorá bola väčšia, než dokáže existovať
Ako si mi to mohol urobiť
Ako si mohol stáť a pokojne ma utvrdzovať v tom, že nás čaká šťastie
V ktoré sme počas celej tej neistoty opatrne dúfali
- a na ktorom som tak zúfalo ľpela -
a medzitým, ako som ja, riskujúc krutý pád
bez istenia prikladala plaché tehly
do kývajúcej sa veže svojich snov
a nádeje
mi kúsok po kúsku trhať stavebný plán, starostlivo načrtnutý na tenučkých vreckovkách z jemnej dôvery
bez mihnutia oka
po nociach som ich vlastnými slzami lepila na kusy kartónu
pozbierané počas temného času medzi dňom a nocou zo špinavých odpadkových košov v okolí
zašpinená zmorená spotená ufúľaná a
na konci so silami

Spravila som to všetko, láska
všetko pre teba
dala som ti každú zoschnutú kôrku, každý deň
aby si nebol hladný
aj keď mne mala jedna
vystačiť na týždeň

So zemetrasením sa ťažko sa zmieruje
hlavne, keď jeho seizmické vlny
bez varovania rozvrátia celú konštrukciu srdca
a nechajú ho rozsypané v rozptýlenej zabudnuteľnosti
ako by tam ani nikdy nebolo.

Len jedinká vdova
apaticky stojí v strede dunivej planiny
zvierajúc v trasúcich sa rukách nažmolený obrázok
a dutinou v sebe, ktorá jej preniká cez prázdne oči
uctieva pamiatku tela
ktoré sa nikdy nenašlo.

Čo keď...

4. června 2016 v 18:09 | Ja |  <Život>
Zastavilo sa mi srdce
nádych sa mi
zasekol v rozdriapanom hrdle
tma
mi na sekundu zatočila hlavou

čo keď to

nakoniec

nezvládneme...?

Najprvejšej naozajstnej láske

21. února 2016 v 17:01 | Ja |  Lyriky Dní

Všetci vieme, že to príde. Nikdy som si nemyslela, že budeš môj jediný. Ale bol si prvý, najprvejší, jedinečný. Naučil si ma veľmi veľa. Viem, že po tebe už zvládnem hocijakého. Prežili sme sklamanie, obrovskú úzkosť, ťažké chvíle a našli sme spôsoby, ako to všetko prekonať. Neustále sme sa naťahovali a predbiehali, ani jeden z nás sa nechcel vzdať. Takí rovnakí... Boli sme úplne rovnakí.
Vždy som vedela, že po tebe príde plno ďalších -- tak to už v živote chodí. Preto to neberiem ako tragédiu. Som silná. Vyrovnám sa s tým.

Ale stále
keď sa zima prehupne do omamnej nálady plížiacej sa jari
keď sa vôňa vzduchu oteplí
a cez izbu, cez hocijakú izbu hocikde na svete
pokojne míle a desaťročia vzdialenú
prenikne ten prvý lúč jarného slnka
keď na našich miestach začne rásť nová tráva
viem, že si spomeniem
A vždy
stále
a vždy

vždy mi
budeš trošku
chýbať

Další články


Kam dál