: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Premenlivá hladina prítomnosti

30. září 2009 v 14:00 | Ja |  ♥Lowe /sometimes/ hurts♥
Na ulici, medzi náhliacimi sa ľuďmi a zvoniacimi električkami, vo svete, ktorý sa už dávno prispôsobil životu bez teba, s roztrhaným srdcom, ktoré sa naučilo nepotrebovať časti, ktoré ti dalo, časti, ktoré boli jednorázové, druhýkrát nepoužiteľné...
Keď si zvykneš, naučíš sa nepriznávať vlastnému srdcu, že vieš, ako chutí lietať v oblakoch, nebolí ťa až tak skutočnosť, že ti niečo chýba, keď nemyslím na to, ako mi bolo s tebou, nezdá sa mi, že bez teba mi je zle...

A práve vtedy ťa stretnem.
Zázrak dávnych rokov, ktorý nikdy celkom neprebolel, pretože nemyslieť na minulosť v tomto prípade neznamená zmieriť sa s prítomnosťou, ale vyhýbať sa tomu,
pretože ani abstinujúci alkoholik sa nikdy celkom nevylieči, a preto sa doživotne vyhýba aj jedinému dúšku,
pretože iba tak dokáže netrpieť,
pretože len odstupom od pitia vie sám sebe nahovoriť, že to má za sebou, pričom by možno len obyčajné privoňanie dokázalo presný opak.

Išiel si oproti a ja som skamenela. Nevidela som ťa tri roky. Doba, čo mi nahnala do hlavy ilúzie, ktoré moje doráňané "ja" presviedčali, že už len ten čas ma prinúti prestať ťa ľúbiť.

Začudovane si zastal a zadíval si sa na mňa. ,, Lucia! Tak predsa si to ty! Ó môj bože, ako dlho som ťa nevidel! " Familiárne si sa usmieval a ja som sa pokúšala nepozerať na to, ako palcom hladkáš ruku, ktorú držíš.
,, Ahoj, " snažila som sa, aby to znelo bezstarostne. Neznelo. Trápne ticho nedokázali na dlhú dobu prerušiť ani tvoje veselé zdvorilostné otázky, ani moje zdvorilé odpovede. Stál si predo mnou. Ty, ktorému som sa odhalila tak, ako nikomu pred tebou ani po tebe.
Ty...

Išli ste ďalej a mne sa na tvojom vzďaľujúcom sa chrbte objavovali obrázky našich spoločných chvíľ, miest, kde si bol ešte viac chlapcom ako mužom, kde tvoj hlas nebol taký hlboký a ramená boli tiež značne užšie...
Vtedy som bola tvojou jedinou. Dal si mi srdce na dlani a to ma odzbrojilo ešte viac, ako keby si zostal uzavretý.

Ľudia, ktorí k sebe boli najbližšie na svete. Prečo sú si po skončení najhlbšieho vzťahu najďalej?
Premenlivá hladina prítomnosti, každý ju má položenú rôzne vysoko. Mojou prítomnosťou bola stále minulosť s tebou. Nikoho som dovtedy neľúbila. Ty si to mal za sebou. Z najvyššej hladiny, z úplného vrcholu som sa stala len obyčajným kameňom hodeným na dne jazera spomienok, niečo dávne, niečo, čo je od hladiny vzdialené desiatky metrov...
Naša stará láska.
Pre mňa osudová, pre teba len jedna z mnohých. A moje niekoľkoročné úsilie sa zrazu zdalo úbohé, výhra, za ktorú som pokladala odklonenie chodu mojich myšlienok, bola náhle ničím a ja som stála na mieste, v priepasti času, vrátená o tri roky späť, o tri roky ničoho.

Hlas tvojej holubičky bol tichý, no ešte ste neboli dosť ďaleko na to, aby som nerozumela jej slovám. ,, Kto to bol? Zvláštne na teba pozerala. "
Upierala na teba psí pohľad plný obdivu a oddanosti.
Zo srdca si sa zasmial.
,, Lucia? To bolo dávno... Ešte na strednej, takmer som ju nespoznal! "
Pohladkal si ju po líci a zdalo sa, že sa upokojila.

A ja som vedela, že to myslíš úprimne.

Nerovnica, v ktorej vyhnúť sa ti bolo oveľa menej ako dokázať žiť život, z ktorého si nezmizol a nečakať od tvojej prítomnosti viac ako je nutné, úplne bezbolestne a zmierene vídať ťa.
Nikdy som sa z teba nedostala. To bol rozdiel medzi nami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 barcinka :) barcinka :) | 30. září 2009 v 19:05 | Reagovat

nedalo sa to vystihnut lepsie... ten jeden pocit: jedna z milionu :)

2 Frcka Nepsa Frcka Nepsa | 3. října 2009 v 18:29 | Reagovat

:D
to nebolo podla mojej aktualnej nalady, to bolo len....

3 Frcka Nepsa Frcka Nepsa | 3. října 2009 v 18:29 | Reagovat

to je cele len o tom jednom pocite, to je cele pisane koli jednej poondiatej veet: ,, ....To bolo dávno... "

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama