: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Září 2010

Tak veľmi som chcela...

29. září 2010 v 17:17 | Ja |  ***** My Life *****
Keď sa rozhodneš, že realitu prerobíš na sen, ktorý hľadáš...
... nepodarí sa to ...

Tak veľmi som v tebe chcela nájsť to, čo chcem...

Prestaň plakať, sylabický veršový systém so zle zorganizovanými stopami :P

29. září 2010 v 17:13 | Ja |  Básničky
Povedz, prečo plačeš, slzy púšťaš tvárou,
radšej smútok zotri optimizmu žiarou.
Všetko náhle čierne skús zafarbiť zase,
rozkolíš sa šťastný v novej lásky kráse.

Viem, že úder dýkou do srdca vie raniť,
nesnaž sa však preto brnením ho chrániť...
Zabránením vstupu krásam budúcnosti
nedokážeš vyhnať trpkosť minulosti.

Keď zabalíš nežnosť do železnej steny,
zhnitý výkrik zrady nikdy nevyplieniš,
vyžeň preto chmáry, vyčisti si hlavu,
hlúpu opatrnosť vyšli na popravu.

A keď budeš zvonku tlkot srdca cítiť,
nezostávaj pred ním vnútri seba skrytý...
Dušu vylož na dlaň, nechaj city prúdiť
nech spojenie snové nič už neprebudí...

Rozchod II. - s nadhľadom bez bolesti

22. září 2010 v 15:46 | Ja |  Básničky
Ako ľahký lístok z brezy,
ktorý vietor odvial preč,
do srdca mi došla správa,
že nechápe tvojho reč.

Počúvam, no nepočujem
slová, čo mi posielaš,
kĺžu sa mi medzi prsty,
v sfére lásky umieraš.

Nie každému patrí láska,
asi nie sme poslední,
komu brány uzavrela
a noc vpustila do dní.

Neboj sa, že stratil si ju,
že zanevrie na teba.
Raz sa z ničoho nič zjaví
a vyletíš do neba.


(h)

5. září 2010 v 13:22 | Ja |  ***** My Life *****
Hocijak nadávam
a frflem
a rúham sa,
odpusť mi to,
ty, tam hore,
hocijako smútim
za niečím,
čo si práve narýchlo malicherne vymyslím,
hocijako trúchlim,
ľutujem sa
a nadávam,
lamentujem a skláňam si teatrálne hlavu do dlaní...
Je to môj život.
A MILUJEM ho.

Slabnutie pôžitku

3. září 2010 v 15:49 | Ja |  <Život>
Na začiatku som si povedala, že sa to oplatí, že všetku bolesť vypijem, že to stojí za to, tak prečo tu stojím, neistá, zmätená z toho, či v tom chcem pokračovať alebo nie, rada, že sa nič svetaborné nedeje, ako keby sa šťastie stále nulovalo a začínalo odznova, no bolesti niekto zabudol primontovať resetovací gombík, vŕši sa, tak takto chutí život, vysáva svoje obete, nechcem to, bojím sa, že zmizne môj päťhviezdičkový štyristopercentný život, stále všetko ide rovnako, začne, plynie, končí, stále dookola, vyčerpáva ma to, ako to začína a viem, že to bude úplne neskutočné, potom pokračuje a ja viem, že si musím užívať, lebo to skončí a hodí ma to na zem, viem, že skončí, tak ako všetko, no stále mi to chutí menej, aj to dobré aj to zlé, slabne to, ako keď si hneď prvýkrát vyluhujete čaj úplne naplno a potom pri pravidelnom pití z neho už neviete dostať viac, zvyknete si na to, už ani tie pády tak nebolia, chcem, aby tak boleli, aktívne, prudko, no krátko, dostala ma vlastná teória, chytila do pasce, skúšam pridať viac vrecúšok čaju, no nepomáha to, chuť je rovnaká a každým dúškom sa zdá slabšia, ako si na ňu zvykám...
možno stačí pauza...
...na odvyknutie...
...chvíľu nelúhovať čaj na doarzenie...
..snáď je toto tá pauza..
.a potom to príde.

Musíš?

2. září 2010 v 17:56 | Ja |  D E P K A !
Musíš ma doraziť?
Dokázať mi, že si silnejší?
Odstrániť moju ojedinelú snahu nepodľahnúť ako špinavú baktériu?
Aby som na konci rovnako rezignovane špinavá kľačala na kolenách?
...