: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Prosinec 2010

Čo ak..?

17. prosince 2010 v 20:20 | Ja
vstupy, výstupy, pozorovatelia, rozbiehajúci sa vlak, naskoč, rýchlo, naskoč, ujde ti, už ho nedobehneš...

predstavenia, predstierania, očakávania....
pri ľuďoch ktorí ťa poznajú
môžeš byť sám sebou

bojím sa že pri tých ktorí ma nepoznajú
budem príliš dlho taká akú ma vidia
budú ma tak brať
ja ich v tom nechám
uletí mi to medzi prsty
stratí sa hranica
medzi videným a skutočným
a zrazu všetko čo zo mňa zostane
bude len ten
priesvitný obal...

...bojím sa...

Chcem..

11. prosince 2010 v 20:26 | Ja
Chcem, aby si na mňa myslel, keď pozeráš na vločky.
a trápil sa, že ťa nechcem, keď si zložíš unavene hlavu do dlaní
so zavretými očami
a chcel ma pri sebe, keď myslíš na lásku
a spaľujúco po mne túžil každým pohľadom
a išlo ťa roztrhnúť za mojimi dotykmi
a chcieť ma držať za ruku
a nepustiť...

Mrzí ma to

11. prosince 2010 v 19:37 | Ja |  ♥I love you!♥
Pamätám si na naše prvé stretnutie, láska, aké to bolo... Milovala som ťa. Od prvej chvíle, od prvého pohľadu. Celým srdcom.
Bol si neovládateľný, nedisciplinovaný, maličký a taký rozkošný... Vedela som, že z toho niečo vyrastie, že z toho bude oveľa viac ako minimum.
Vždy si stál pri mne. Prepáč mi. Prepáč, že sme sa rozdelili. Nikdy sa to nemalo stať. Nikdy som ťa nemala opustiť...
Už vtedy som ti to sľúbila, láska, už ako malému šteňaťu. Pri našich letných naháňačkách, každé jedno nedospaté ráno, keď som k tebe vstávala, každé poobede, keď som obetovala čas s kamarátmi a vratála sa k tebe, každý podvečer, keď sme sa celí premočení a roztrasení vracali domov... Odpusť mi to. Tak veľmi ma to mrzí...
Ako sme rástli, cez prvé sklamania a prvé lásky, prvé starosti aj smrť blízkych... 
Vždy som šla za tebou. A ty si na mňa nikdy nepozrel odmietavo alebo pohŕdavo, ochotne si nechal moje vriace slzy padať do tvojho kožuchu, aby sa stratili, aby navždy vyschli..
Pomáhalo to.
A ja som ti zase sľúbila, že ťa neopustím. Že ťa NIKDY neopustím... Odpusť mi to. Je to moja chyba. Je to moja chyba...
Keď som strácala nádeje, vrátil si mi šťastie, keď som sa oň nemala s kým podeliť, pribehol si ku mne, aby som ho vliala do teba, keď som v sebe držala viac beznádeje, ako sa zmestí do jedného tela, oddane si mi ponúkol tvoje, nech z neho odlejem...
Ležali sme v snehu, pozerali na hviezdy, jedli klobásu a rozmýšľali, chytali motýle aj odháňali osy... A ja som sa modlila, modlila, nech ma nikdy neopustíš, objala ťa a zase ti to sľúbila, zase ti sľúbila že si jediný, že budeme spolu, spolu až do konca...
Nezvládla som to. Zradila ťa. Je mi to tak ľúto, láska. Tak strašne ľúto...   
Prosím, odpusť mi to. Odpusť mi všetky tie chyby. Všetko, čo som mohla urobiť lepšie. Bolí to. Ani netušíš,  ako veľmi to bolí...
Stále na to myslím, stále myslím na teba, na nás, na všetko, čo sa stalo.. Úspechy, ciele, zabudnuté úspechy bez ceny, nenaplnené bodajúce ciele, ktoré sa ku mne vracajú ako presne mierené dýky...
Milovala som ťa.
Odpusť mi to, láska.
Odpusť mi, že som ti klamala. Že som klamala nám obom.
Odpusť mi tú zradu. Neznášam to. Neznášam seba. Nemala som to dopustiť.
Nikdy som to nemala dopustiť...