: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Březen 2011

Zrazu

30. března 2011 v 9:54 | Ja |  Nie je to tak, ako sa zdá...

Z archívu

Neodhaliteľná téma. Zjavne to už nikto nikdy nezistí : )
Zrazu
ako blesk z neba
do mojej súkromnej reality
súkromného nepochopiteľného súkromia
prišiel
vietor
a premiešal
mi ho

Oddávam sa lúkam. Oddávam sa lesom.

26. března 2011 v 20:39 | Ja |  Básničky

Možno nie je
všetko krásne
možno teraz
vidím len
oblaky hmlu
rozmazanosť
nie je jasne
svetlo bliká
možno zhasne
úplne
pripadá mi
všetko bielo
cez záclonu
ukázané
ako vo sne
s utlmenou
hlavou slepou
oťapenou
tackám sa v hmle

Mám svoj život

26. března 2011 v 19:53 | Ja |  ***** My Life *****
Asi preto si tak rada prezerám obrázky z detstva. Lebo si pri nich spomínam, že som cez niečo prešla. Že som bola povýšená z nejakej počiatočnej pozície.
Asi preto mám tak rada staré zošity. Aby som si uvedomila, že som niekde začínala. Aby som si uvedomila, že mám právo pokračovať.
Asi preto si tak rada čítam staré scenáre. Aby som mohla vidieť, ako dávno sa začala rysovať moja cesta. Aby som mohla byť šťastná z vyznamenaní, ktoré mi udelil svet, keď mi dovolil písať si pre seba vlastné, nie len prednášať svetu tie z cudzích pier.
A asi preto si tak rada čítam ľúbostné listy spred rokov. Aby mi to pripomenulo, že aj predtým som bola milovaná.
Asi preto tak rada spomínam na staré romániky. Aby som sa mohla utápať v pocite, že aj predtým som bola hodná lásky.
Asi preto tak nespravodlivo rátam zlomené srdcia. Aby som sa v tomto ošiali bezmocnosti mohla cítiť ako človek, nie len doplnok ľudstva, s pocitom, že to ja som bola častokrát tou silnou, za ktorou sa smútilo. Ktorá ako niekto, kto má na viac, opúšťala.
Asi preto si tak rada prezerám všetky diplomy, vznášam sa v úspechoch. Aby som si mohla povedať, že som Niekto. Že som niečo dokázala. Že som Niekto už dlhšie ako pol roka. Už oveľa dlhšie. Že som sa Niekým postupne vlastnou tvrdou prácou stávala.
Asi sa preto tak rada prechádzam po lese. Aby som mohla byť. Aby som cítila, že exitujem. Že vnútri mám šťavu a dužinu, nie len prach a duto.
Asi preto tak rada pozerám do ohňa a počúvam hudbu plnú vetra. Aby som si spomenula, že v sebe nemám len vánok a plamienky. Aby som mohla cítiť nepremožiteľé vatry v sebe. Ničivé všemocé hurikány. Aby som nezabúdala, že ich nemám nechať zhasnúť.

Asi preto tak rada spätne listujem svojím životom. Aby som si mohla povedať, že som nejaký mala aj bez teba.
Že som ho mala dokonalý.
Vždy bol dokonalý...

Nevládzem odolávať strachu. Nevládzem tak veľmi milovať.

16. března 2011 v 20:14 | Ja |  ♥Lowe /sometimes/ hurts♥
Vždy som vyzerala odvážne.
Samostatne.
Nezničiteľne.
Odolne.
Nerobila som scény.
Neukazovala ti hystériu.
Všetko so slovami -- Musím sa ovládať.
Žiadne neuvážené kroky.
Zbrklé rozohodnutia.
Je to hra. Pravidlá sú zložité. Žiadne prešľapy. Len sa ovládať. Ovládať sa.
Zachovať si rozumný úsudok a chladnú hlavu. Žiaden prešľap. Všetky sú smrteľné.

A tak na mňa teraz pozerá človek a vraví mi: Si taká pokojná, ja by som už robila divadlo.
A pritom to nevidí.

Každá pochybnosť ma rozožiera.
Horšie ako by rozožierala hociktorú hysterku.
Horšie, ako keby som ti vynadala. Nevieš si predstaviť, ako to bolí. Nemáš predstavu, ako to všetko neskutočne bolelo. Dostala som sa z najhoršieho, už pár mesiacov som preč z ohrozenia života. Ale navždy budem poznamenaná. Navždy budem ohrozená. Navždy sa budem báť recidív. Nechcem ťa tým zaťažovať. Svojou trpkosťou. Tak ju mám v sebe. Ukladám ju na kôpku trpkých sklamaní, na kôpku úderov od života. Kôpka sebadevastácie vlastného mňa, ktorej sa, s veľkou podporou teba, pokúšam zabrániť ovládať ma. Nechcem sa zaseknúť, nechcem byť zbabelá, brať ti lásku, ktorú som ti dávala, prestať sa rozdávať tebe, pretože sa bojím, že ma rozsypeš. A tak odolávam, nenechávam sa stiahnuť do hlbín strachu, dýcham tesne nad hladinou a každým rýchlym nádychom vysielam do sveta celé ohňostroje lásky, viac lásky, ako keby to šlo prirodzene a bez strachu, keby som náhodou podľahla vírom v hĺbke a už sa nemohla prísť nadýchnuť.
A ty to nevidíš. Nevidíš celý ten boj, všetku tú bolesť. Vidíš, že som veselá. Nevidíš každodenné boje mňa so mnou, krvavé bitky, z ktorých pravidelne odchádzam dolámaná a dodriapaná.
A nemáš šancu predstaviť si, koľko stojí tá láska. Tá, ktorú ti dávam. Ktorú ti dávam na pohľad tak ľahko, akoby som ťa núkala keksíkmi. Ktorá vyzerá obyčajne a všedne. Ktorá ma stojí všetko.

A stačí malé, maličké, úplne nepatrné potvrdenie mojich obáv a nado mnou sa rozprestrie nová stena, ktorú musím prebiť hlavou, keď sa chcem z vody dostať na vzduch. Aby som zo seba možno práve v agónii vyprskla ďalší príval lásky pre teba.

Pozerá na mňa a vraví mi: Aká si pokojná.
A pritom nevidí, že z malých pochybností
sa nado mnou vytvára hrubá stena.
Taká, ktorú možno už neprebijem.
Príliš hrubá.
Nevidí, že som sa pred tebou práve
zavrela.

Vyznanie lásky blogu

15. března 2011 v 19:47 | Ja |  ***** My Life *****
Mám chuť písať. A tak mi je jedno, že nemám inšpiráciu. A že neprežívam nič, o čom by som písať dokázala. A že tento debilný poondiaty článok nemá zmysel. Tak ti píšem, blog.
Dlho som tu nebola. Asi dva mesiace. To je veľmi dlhá doba. Možno nie, keď počas nej nejdeš do knižnice alebo neplávaš, alebo nemaľuješ na hodváb, alebo si nepokreslíš biele číny, alebo nelyžuješ, keď na to nie je počasie a ročé obdobie, alebo si nenamľuješ oči celé na čierno, keď na to nebola chuť, alebo sa neprechádzaš v daždi, kým ťa celú nerozpustí, keď na to nebola nálada, alebo nenapíšeš básničku, keď si nemala inšpiráciu, alebo nepočúvaš rap, keď si mala obdobie zasvätené inému žánru, alebo si nečítala detektívku, keď bez nej dokážeš žiť, alebo nežula stoosemdesiatcentimetrovú žuvačku, alebo sa nezamilovala do žiadneho okoloidúceho, alebo si si neobliekla sukňu.. Ale je to veľmi dlhé obdobie, keď si počas neho nebola vo svojej izbe. Tak som ťa dnes prišla navštíviť, blog. A cítim sa doma.
Od začiatku mojich citovoevolučných zmien, od čias, keď som si začala uvedomovať, že niečo ako citová evolúcia existuje, presnejšie, že existuje niečo ako city samotné, som sa každodenne vracala po škole do svojich izieb. Telom do zelenej so stenami oblepenými všeličím možným od výmyslu sveta a dušou do plochej izby dva dé formátu, do ktorej som si ukladala všetky najdôležitejšie veci. Celú seba.
Máš prehľad nad všetkým. V podstate si ako najlepšia kamoška. Prežívali sme spolu všetko. Traumy, radosti, prázdnotu.. Znovuzrodenia sklamania a znovuzrodenia nadšenia a znovuzrodenia osobností a znovuzrodenia strát osobností... A ja zisťujem, že si mi vlastne veľmi chýbal. Cítim sa ako na ceste do minulosti. Akoby som sa vrátila do starej školy. Otváram dvere do stránky. Rozhliadam sa. Vchádzam do jednotlivých miestností rubrík. Listujem v počmáraných zošitoch. Voniam vzduch. A cítim minulosť, cítim seba. V novom prostredí človek zabudne na veľa vecí. Je to také čudné..
Áno, viem, že to nemá hlavu ani pätu, kamarát. Nemá žiadnu logiku to, čo tu píšem. Akýmsi zvráteným spôsobom však mám potrebu napísať ti aj z novej fázy života, aby som napriek posunu ďalej zostala v kontakte s tebou. Čiara nášho spojenectva sa tiahne všetkými stránkami knihy. Neviem, či chápeš, čo tým chcem povedať. Si pre mňa ako väzba, ktorá drží jednotlivé strany, jednotlivé kapitoly pokope. Spájaš jednotlivé rozkúskované fázy môjho života do celistvej mňa, do celkového obrazu, do súvislého príbehu s postupným vývinom vecí.
Listujem na začiatok. A neviem, či sa mám ľahkovážne smiať nad tým, ako je pre nás kedysi neskonale významná prítomnosť v budúcnosti len bezvýznamnou minulosťou, plakať dojatím nad tým, aké to bolo, nad tým, aká som rada, že to bolo a že si tu bol so mnou, alebo sa nostalgicky usmievať a radovať, že som ďalej. Napísalo sa veľa pasáží kníh. Za tri a pol roka. Tri a pol roka... Vtedy mi ani nenapadlo, že sa spoja do takých významných celkov.
Pred troma rokmi a nejakými mesiacmi začal prvý. Celý si ho sledoval. Od roztopašných začiatkov, keď sme tomu ja ani ty nepripisovali takú významnú úlohu v mojom živote, cez vážnejšie pocity, keď sme obaja pochopili, že to nebude len obyčajná poviedka, až po nekončiace romány na pokračovanie, keď sme si boli istí, že je to celoživotná nekonečnológia. Bola som si istá, že táto kniha bude knihou môjho života. Aj po tom, čo som dočítala príbeh do konca som si bola istá tým, že budem čítať pokračovania, ktoré v budúcnosti vyjdú. Že bez tohto deja ja nebudem celkom mnou. Nekonečne veľa nocí trvalo pomyslenie na životný príbeh. Nekonečne dlho som si bola istá tým, že vždy budem pripravená pokračovať v deji. S novou a novou časťou. Stále som cítila prítomnosť môjho príbehu v srdci, aj keď bol odstrčený vzadu na zaprášenej poličke. Vtedy som to považovala za vrchol prenesenia sa cez veci. Strčiť ho dozadu. A teraz vidím, že to nebol vrchol. Že to nebolo ani dno.
Prešlo veľa týždňov. Veľa mesiacov. Veľa sĺz. Ani neviem, kedy sa to stalo. Kedy mi zo srdca zmizol jeho plameň. Kedy som knihu zo zaprášenej police hodila bez ťažkostí do ohňa bez toho, aby mi to rozorvalo vnútro. Zľakla som sa. Veľmi som sa zľakla, keď som si uvedomila, že pozerám na svoj príbeh, na obľúbený príbeh môjho srdca, ako horí, a mňa to nebolí, nič necítim, nie je mi to ľúto, nechcem ho zachrániť, vytiahnuť z plameňov napriek riskovaniu vlastného života a obliať sudenou vodou, nech z neho zachránim aspoň minimum potrebné na udržanie plameňa vnútri mňa nažive... Vtedy zhorel. Celý príbeh. Na pohrebe som neplakala. A oheň vnútri mňa zhasol. A vtedy som si uvedomila, že to bola len ilúzia tepla, že v skutočnosti pálil, zväzoval ma.

Keď som vysypala jeho popol do záhrady na konci sveta, spadli mi z rúk reťaze. Spadli mi reťaze z nôh. Vracala som sa domov. Zvláštne ľahká. Neprirodzene ľahká. Strašidelne ľahká. Strašidelne slobodná. Keď ste naučení skoro tri roky ťahať na rukách reťaz, miesto rýchleho behu pomaly kráčať a niesť ťarchu kovu, cítite sa zvláštne, keď zrazu môžete dvihnúť ruky a mávajúc bežať. Rýchlo. Najrýchlejšie. Obmedzovaní len sami vlastnou výdržou. Strašidelný pocit, byť o toľko ľahšia. O toľko kilogramov ľahšia. O toľko ton. Odniesť reťaze na koniec sveta, zložiť ich tam do trávy a zrazu mať pocit, že na vás nepôsobí gravitačná sila. Možno sa bojím vykročiť do sveta bez teba, príbeh. Možno som sa cíila nesvoja bez tvojich reťazí. Teraz mi je však úžasne.
Je to pocit beztiaže, byť slobodná. A ja som si istá, že si naň zvyknem.

A tak si teraz, s voľnými rukami, prezerám steny dvojrozmernej izby, na ktoré som písala čiernou fixkou slová "Dávam si na ruky reťaze", ešte netušiac, aké ťažké bude zbaviť sa ich. Ako dlho budem ich otrokom. Nadšená ich ťarchou, nadšená tým, že ich môžem nosiť. A cítim sa od teba oveľa vzdialenejšia, blog, odkedy ich nemám na rukách. Preto ťa so sebou spájam. Nech mám lano, ktorého sa budem môcť pridržať, keď mi -- teraz zanedbateľná -- gravitačná sila dovolí odletieť do oblakov. Nech neodletím úplne preč.

Píšem ti, blog.
Po troch rokoch
som definitívne
slobodná.