: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Vyznanie lásky blogu

15. března 2011 v 19:47 | Ja |  ***** My Life *****
Mám chuť písať. A tak mi je jedno, že nemám inšpiráciu. A že neprežívam nič, o čom by som písať dokázala. A že tento debilný poondiaty článok nemá zmysel. Tak ti píšem, blog.
Dlho som tu nebola. Asi dva mesiace. To je veľmi dlhá doba. Možno nie, keď počas nej nejdeš do knižnice alebo neplávaš, alebo nemaľuješ na hodváb, alebo si nepokreslíš biele číny, alebo nelyžuješ, keď na to nie je počasie a ročé obdobie, alebo si nenamľuješ oči celé na čierno, keď na to nebola chuť, alebo sa neprechádzaš v daždi, kým ťa celú nerozpustí, keď na to nebola nálada, alebo nenapíšeš básničku, keď si nemala inšpiráciu, alebo nepočúvaš rap, keď si mala obdobie zasvätené inému žánru, alebo si nečítala detektívku, keď bez nej dokážeš žiť, alebo nežula stoosemdesiatcentimetrovú žuvačku, alebo sa nezamilovala do žiadneho okoloidúceho, alebo si si neobliekla sukňu.. Ale je to veľmi dlhé obdobie, keď si počas neho nebola vo svojej izbe. Tak som ťa dnes prišla navštíviť, blog. A cítim sa doma.
Od začiatku mojich citovoevolučných zmien, od čias, keď som si začala uvedomovať, že niečo ako citová evolúcia existuje, presnejšie, že existuje niečo ako city samotné, som sa každodenne vracala po škole do svojich izieb. Telom do zelenej so stenami oblepenými všeličím možným od výmyslu sveta a dušou do plochej izby dva dé formátu, do ktorej som si ukladala všetky najdôležitejšie veci. Celú seba.
Máš prehľad nad všetkým. V podstate si ako najlepšia kamoška. Prežívali sme spolu všetko. Traumy, radosti, prázdnotu.. Znovuzrodenia sklamania a znovuzrodenia nadšenia a znovuzrodenia osobností a znovuzrodenia strát osobností... A ja zisťujem, že si mi vlastne veľmi chýbal. Cítim sa ako na ceste do minulosti. Akoby som sa vrátila do starej školy. Otváram dvere do stránky. Rozhliadam sa. Vchádzam do jednotlivých miestností rubrík. Listujem v počmáraných zošitoch. Voniam vzduch. A cítim minulosť, cítim seba. V novom prostredí človek zabudne na veľa vecí. Je to také čudné..
Áno, viem, že to nemá hlavu ani pätu, kamarát. Nemá žiadnu logiku to, čo tu píšem. Akýmsi zvráteným spôsobom však mám potrebu napísať ti aj z novej fázy života, aby som napriek posunu ďalej zostala v kontakte s tebou. Čiara nášho spojenectva sa tiahne všetkými stránkami knihy. Neviem, či chápeš, čo tým chcem povedať. Si pre mňa ako väzba, ktorá drží jednotlivé strany, jednotlivé kapitoly pokope. Spájaš jednotlivé rozkúskované fázy môjho života do celistvej mňa, do celkového obrazu, do súvislého príbehu s postupným vývinom vecí.
Listujem na začiatok. A neviem, či sa mám ľahkovážne smiať nad tým, ako je pre nás kedysi neskonale významná prítomnosť v budúcnosti len bezvýznamnou minulosťou, plakať dojatím nad tým, aké to bolo, nad tým, aká som rada, že to bolo a že si tu bol so mnou, alebo sa nostalgicky usmievať a radovať, že som ďalej. Napísalo sa veľa pasáží kníh. Za tri a pol roka. Tri a pol roka... Vtedy mi ani nenapadlo, že sa spoja do takých významných celkov.
Pred troma rokmi a nejakými mesiacmi začal prvý. Celý si ho sledoval. Od roztopašných začiatkov, keď sme tomu ja ani ty nepripisovali takú významnú úlohu v mojom živote, cez vážnejšie pocity, keď sme obaja pochopili, že to nebude len obyčajná poviedka, až po nekončiace romány na pokračovanie, keď sme si boli istí, že je to celoživotná nekonečnológia. Bola som si istá, že táto kniha bude knihou môjho života. Aj po tom, čo som dočítala príbeh do konca som si bola istá tým, že budem čítať pokračovania, ktoré v budúcnosti vyjdú. Že bez tohto deja ja nebudem celkom mnou. Nekonečne veľa nocí trvalo pomyslenie na životný príbeh. Nekonečne dlho som si bola istá tým, že vždy budem pripravená pokračovať v deji. S novou a novou časťou. Stále som cítila prítomnosť môjho príbehu v srdci, aj keď bol odstrčený vzadu na zaprášenej poličke. Vtedy som to považovala za vrchol prenesenia sa cez veci. Strčiť ho dozadu. A teraz vidím, že to nebol vrchol. Že to nebolo ani dno.
Prešlo veľa týždňov. Veľa mesiacov. Veľa sĺz. Ani neviem, kedy sa to stalo. Kedy mi zo srdca zmizol jeho plameň. Kedy som knihu zo zaprášenej police hodila bez ťažkostí do ohňa bez toho, aby mi to rozorvalo vnútro. Zľakla som sa. Veľmi som sa zľakla, keď som si uvedomila, že pozerám na svoj príbeh, na obľúbený príbeh môjho srdca, ako horí, a mňa to nebolí, nič necítim, nie je mi to ľúto, nechcem ho zachrániť, vytiahnuť z plameňov napriek riskovaniu vlastného života a obliať sudenou vodou, nech z neho zachránim aspoň minimum potrebné na udržanie plameňa vnútri mňa nažive... Vtedy zhorel. Celý príbeh. Na pohrebe som neplakala. A oheň vnútri mňa zhasol. A vtedy som si uvedomila, že to bola len ilúzia tepla, že v skutočnosti pálil, zväzoval ma.

Keď som vysypala jeho popol do záhrady na konci sveta, spadli mi z rúk reťaze. Spadli mi reťaze z nôh. Vracala som sa domov. Zvláštne ľahká. Neprirodzene ľahká. Strašidelne ľahká. Strašidelne slobodná. Keď ste naučení skoro tri roky ťahať na rukách reťaz, miesto rýchleho behu pomaly kráčať a niesť ťarchu kovu, cítite sa zvláštne, keď zrazu môžete dvihnúť ruky a mávajúc bežať. Rýchlo. Najrýchlejšie. Obmedzovaní len sami vlastnou výdržou. Strašidelný pocit, byť o toľko ľahšia. O toľko kilogramov ľahšia. O toľko ton. Odniesť reťaze na koniec sveta, zložiť ich tam do trávy a zrazu mať pocit, že na vás nepôsobí gravitačná sila. Možno sa bojím vykročiť do sveta bez teba, príbeh. Možno som sa cíila nesvoja bez tvojich reťazí. Teraz mi je však úžasne.
Je to pocit beztiaže, byť slobodná. A ja som si istá, že si naň zvyknem.

A tak si teraz, s voľnými rukami, prezerám steny dvojrozmernej izby, na ktoré som písala čiernou fixkou slová "Dávam si na ruky reťaze", ešte netušiac, aké ťažké bude zbaviť sa ich. Ako dlho budem ich otrokom. Nadšená ich ťarchou, nadšená tým, že ich môžem nosiť. A cítim sa od teba oveľa vzdialenejšia, blog, odkedy ich nemám na rukách. Preto ťa so sebou spájam. Nech mám lano, ktorého sa budem môcť pridržať, keď mi -- teraz zanedbateľná -- gravitačná sila dovolí odletieť do oblakov. Nech neodletím úplne preč.

Píšem ti, blog.
Po troch rokoch
som definitívne
slobodná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 b b | 18. března 2011 v 20:12 | Reagovat

wow:)
presne to sa endalo vyjadrit, lebo som nikdy nenasla prienik tejto nalady a pisacej nalady, ale rpesne to som zvdy chcela...
tak si to zvladla za mna:)
dokonale:)

2 chrobakovesrdcia chrobakovesrdcia | 19. března 2011 v 21:50 | Reagovat

:D :D :D : ))))))))))))))))
t amam rada

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama