: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Srpen 2013

Nie sú slová

26. srpna 2013 v 19:08 | Ja |  <Život>
Pozerám na
kopu zatvorených pocitov
v ťažkej presklenej truhle
a neviem
neviem


Keď nie je dosť slov
keď už neviem rozprávať
lebo je toho príliš veľa na povedanie
a ja len sedím
v duchu kričím
a plačem
a v skutočnosti
pozerám bez výrazu v tvári
do tichej samoty

a už s tým nedá pohnúť
ani otvoriť

musím len sedieť
a zaniknúť
rozplynúť sa
v tme

Aká je vzdialenosť?

26. srpna 2013 v 18:56 | Ja |  <Život>
Môžu sa dvaja ľudia
ktorí si boli blízki
a bližší a bližsí
týždne, mesiace roky
vzdialiť jeden od druhého za pár dní?
Za niekoľko hodín zmeny a odlúčenia?

Tak preto sa vdzialenosť nemeria v čase?
Že aj roky

sa dajú zabudnúť?...

Krídla

23. srpna 2013 v 10:41 | Ja |  Lyriky Dní
Možno že ak
človeku vzplanuli krídla
a rozhodol sa už nikdy neísť príliš vysoko
a hlboko
aby sa nezranil
alebo tam nezostal
bolestivo sám
kým si zase bude musieť zvykať na ten pocit
a začať si ho užívať

nemal by sa zase vrhnúť do priepasti
možnože
je správne
ak sa to stane jedenkrát
jeden, jediný krát
navždy

možnože to bol správny pocit

čo ak tie krídla
ktoré začínajú nebadane rásť nanovo
až sa zdajú byť nekonečne veľké
a silné
také silné, že je človek presvedčený, že udržia ich obidvoch
obidve duše
v objatí
a nahé
čo ak sú len hologramom?
žeby skutočne nikdy
nedokázali udržať tú ťarchu?

páliš moje krídla
pomaličky
na okrajoch
a ja klesám
a potom ich liečiš
masťami
a láskou
a ja stúpam

balansujem medzi nekonečným šťastím
nekonečnou dôverou
a nekonečným sklamaním
ktoré bolí znova a znova
ako keby mi ten tvoj oheň
vypaľovaľ do hrude čiernu dieru

Človek si zvykne na bolesť
a veľmi ľahko uverí nadšťastiu

je silný

ale keď naozaj n e t u š í
kde je pravda
keď nevie
na čo si má zvykať



tak sa to nedá