: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Listopad 2013

Náš vzťah

27. listopadu 2013 v 21:17 | Ja |  Básničky
Neistota
Šteklenie
Snívanie
Čakanie

Písanie
Rozhovor
Pohľady
Dúfanie

Randenie
Ruky a
objatie
bozkanie

City a
úsmevy
Ľúbenie
Láskanie

Vzplanutie
ohňom a
do neba
vzlietanie

Láska a
dôvera
viera
vzdychanie

Plány a
budúcnosť
Šťastie
Odhodlanie

Obočie
Pochybnosť
Slza a
sklamanie

Vedomie
bolesti
strach, strach a
vzlykanie

Dno duší
Priepasti
Výkrik a
padanie

Prosenie
Trápenie
Bezradnosť
Tápanie

Plakanie
Vzdychanie
Tak iné
vzdychanie!

Hádky a
vzdialenosť
Výkrik
a šialenosť

SMRŤ
TMA


Otvorenie
očí a
výdych
rozhliadanie

Posledný
vzlyk a
posledné
zúfanie

Bránenie
Brnenie
Tvrdosť
Vstávanie

Priznanie
pravdy a
týždne a
zmierenie
(konečne zmierenie!)

A nové ahoj -
- na lásku
zvádzanie?
Naozaj?!
Po tomto

všetkom...?!...

Radšej zhorieť

27. listopadu 2013 v 20:40 | Ja |  ♣Miniatúrky♣
Radšej zhorieť
než vyhasnúť!

Kričím
na plné hrdlo
znova a znova
a plamene
mi obkusávajú vzdorom sa zmietajúce telo
kým zo mňa
odlietajú
oblaky

sivého


popola

Kolíska istoty

26. listopadu 2013 v 19:29 | Ja |  <Život>
Pozrel si sa na seba?
Videl si sa?
V zrkadle?
Ty IDIOT
je mi z teba
ZLE
povedala by som
keby som verila
že je to pravda
že to je také jednoduché.

Monštrum
a krásavec
vyblýskaný, drahokamami vykladaný panovník
a podradný poskok
zosobnenie nekonečnej lásky
a nezištnej starostlivosti
a stelesnenie zlosti
a bezohľadnosti
to vidíš, keď sa na seba pozeráš.
Všetko naraz.

Ja viem, čo ti je
vždy som to vedela
NEVERÍŠ?!
Veď ja viem...
Už je čas
aby som sa o teba prestala starať
(láska...)
Teraz, keď si ma odhodil
Prečo mám aj tak tú potrebu?
Lebo si nahováram, že ťa zachránim?
(Chcela som ver mi
prestala som vládať
a teraz vládzem zas...
dokedy?
Mám sa dookola reparovať a ničiť?
Kým to dokážem ustáť?
Za nás obidvoch?
Už by som mala
myslieť
na seba...)

NEDÁ SA TO
SNAŽILA SOM SA
toľko mesiacov
tak dlho
tak strašne veľa
vrások
a sĺz
a bolesti
(a lásky)
som sa
snažila

A tak stojím
v úzadí tvojho života
a pozerám
na tvoje deštruktívne sklony
a čakám, kedy si rozbiješ hlavu
rozdrtíš lebku
(a srdce, hlavne srdce)
o svoje
tvrdé päste
v obrannom postoji

NECHÁPEŠ?!

Mám chuť kričať
Nechápeš, čo som sa ti celé tie mesiace
celé tie roky
snažila povedať?

Postaráš sa o seba sám,
kričíš
a veríš tomu
ale vieš, že to nie je pravda
a svojimi päsťami
a nožom vytaseným v sebaobrane
sa mi to snažíš dokázať
a ja sa na to nevládzem pozerať už veľmi dlhú dobu
na to,
ako si tým nožom
podrezávaš vlastné zápästia
a neuvedomujúc si to
na mňa pritom víťazoslávne kričíš:
Vidíš, VRAVEL SOM!
Vravel som ti to!

Veríš tomu?
Veď ja viem.
Tak kedy si to už priznáš?
Neprestávaj na to myslieť.
Nestačí si to priznať a zabudnúť.
Nerobil si to dosť dlho?
Neublížil si dosť ľuďom?
Sebe?
Mne?
O mňa sa neboj
už som veľká
naučila som sa postarať sa o seba
pretože som to porazila
(svojich démonov, svoj strach)
(vďaka tebe...)

A ty?

Pozeráš na seba do zrkadla?
Vidíš to monštrum?
To nie si ty.
Ty nie si monštrum.
Aj tomu musíš uveriť
Ja neviem
(láska)
Neviem, či
to je strach
bolesť
krivda
(minulosť)
nedôvera
trpkosť
bolesť
bolesť
bolesť
ale
máš to v sebe

Z toho všetko pramení
Nedôvera
Neláska
Facky, ktoré si mi telepaticky dával
každým opovrhnutím
každým odvrátením sa
nevidel si to
že ma chrániš pred chladom
a potom vystavíš na sneh
že odo mňa odvraciaš
oheň, nech sa nepopálim
a potom na mňa sám leješ lávu
že brániš tomu, nech som sklamaná a nešťastná
a potom mi spôsobuješ najhoršiu bolesť
Nechápala som, ako môžeš
byť taký milujúci
a taký ľahostajný

Už to chápem

Je v tebe.
Stupňuje sa to
V tvojom živote
(Nie v našom vzťahu)
Dávaš facky
Odháňaš ľudí
To, čo ti chýba, doháňaš ambíciami
Prehnanými
Vražednými, príliš reaktívnymi
Kedy si uvedomíš, že to nepomôže?
že ti v skutočnosti chýba niečo úplne iné...
a že úspech ti často nepomôže cítiť sa lepšie

Premôž tú minulosť v sebe
a uvedom si
prečo si to všetko
kazíš.
Ty si
dobrý.
Máš to v sebe.
Najviac na svete.
Dal si mi najviac na svete.
Vzal si mi najviac na svete.
Len si to
prosím
priznaj...

Herectvo?

19. listopadu 2013 v 20:53 | Ja
Hrám a hrám
a hrám

a predstieram aj nepredstieram
v tom divadle
namaskovaná

A už ani neviem, čo z toho je pravda

A vlastne... záleží na tom?
Keď som presvedčila aj seba...

Sme veľkí.

16. listopadu 2013 v 18:02 | Ja
A tak sa nám to stáva
dookola
len už vieme, že po tom nenasleduje temnota
ale zas rovnaký kolobeh.
A stále menej plačeme.

už sme veľkí.

Ahoj: )

3. listopadu 2013 v 10:36 | Ja
Ahoj, ako sa máš? : ))

Mám chuť len tak ti napísať
porozprávať sa
tak ako sme sa vedeli rozprávať predtým (predtým ako som zistila, že sa rozídeme)
žiadne výčitky
dokonca ani smútok
len tak si písať
ako dýchame

je to zvláštne
predsalen si bol súčasť môjho života
dva roky
deväť mesiacov
a aj tak trošku dlhšie...

Vedela som, že sa to stane
vedela som to mesiace (dva, tri?)
myslím si, že som si to odplakala už dávno
dávnejšie.
Možno v celom priebehu tých skorotroch rokov
A je to správna vec, čo urobiť

Chcela by som len, aby si vedel
že sa mi to veľmi páčilo...
Že mi nikdy nebolo lepšie ako s tebou
Že na to nespomínam s plačom
ani smútkom
Ale s úsmevom
Najkrajšie roky môjho života, stredná...
Môžem ti nechýbať? Neverím...
Nedá sa to!
Keď sme si každý deň volávali
Tak na tri hodinky
Ráno, keď som šla do školy
poobede, keď som sa z nej vracala
Večer, keď som šla spať a myslela na teba, na to, prečo si tak ďaleko...
To si človek musí zapamätať
A zvyknúť si na to.

Viem, že ťa to nezujíma.
Koniec koncov, za posledné týždne, mesiace ťa toho už nezaujímalo viac
Aj preto som rada.
Teba to nezaujímalo, ja som to cítila, vravela ti to, cítila sa ako najväčší vôl, bola otravná... a ty si zapieral a pri tom si to vedel tiež.

Len ti tak chcem napísať
Ahoj láska: )
bez toho, aby som ťa nutne milovala
Len ti chcem napísať:
Vieš, že to tak muselo skončiť...
Usmiať sa smutne
Usmiať sa veselo
Objať ťa
Povedať:
Prestaň sa správať tak strašne neosobne... Je to smiešne.
Vieš, že sa to aj tak nedá. Po tom čase...
Nesprávaj sa ako keby si ma nikdy nemiloval.
Nemusíš ma milovať na to, aby medzi nami boli city.

Chcem ti povedať: Viem, že to bolo správne.
Chodiť s tebou. Rozísť sa. Dať ti všetko. Odovzdať sa ti. Nekontrolovať sa v citoch. Pokúšať sa to zachrániť.
Aby si vedel, že tá hystéria na konci, to som nebola ja.
To bola tá strašná, mučivá pravda, keď som sa donekonečna pýtala samej seba: Prečo ma už nemá tak rád? Má ma? A kričala som do prádnej izby: NECHCEM TAKÝ VZŤAH! Nechcem len časť lásky...

Píšem ti tu, láska: )
Inde nemôžem.
Nemôžem ti zavolať.
Nemôžem ti napísať.
Nepochopil by si to.
Neusmial by si sa späť.

Bože, si taký nečitateľny...

Niekedy ani neviem, či ťa naozaj poznám.
Tak veľmi by som chcela odpovede...
Poznám ťa?
Čo všetko som pre teba znamenala?
Naozaj si mi vravel pravdu? Tú našu?
Veril si nám?
Ako ja?

Nič z toho neľutujem, láska.
A som si istá, že nezabudnem.
A nezabudnem v dobrom : )

Bolo mi s tebou... krásne.
Naučila som sa naozaj
lietať: )

Márna resuscitácia, smrť

1. listopadu 2013 v 17:04 | Ja
Ja jej dávam umelé dýchanie
a masáž srdca
spotená
bojím sa
s plačom

zachránim, ju BOŽE

TAK VEĽMI BY SOM CHCELA!

Je to veľmi ťažké
zachrániť človeka život lásku

keď jej pri tom druhý zapcháva

ústa aj nos.

(a potom ani nevieš, či by to tak naozaj bolo
lepšie)