: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Únor 2014

Nerozmýšľanie

28. února 2014 v 21:19 | Ja |  Básničky
Hibernovať je niekedy potrebné
Celkovo sa cítim celkom príjemne
Pocity sú mrchy, sem-tam príšerné
Nevadia mi, väčšinou fakt nie.
Extrémy sú krásne súmerné
Mám ťa rada, možno nadmerne.

Kondóm

25. února 2014 v 12:52 | Ja |  ♣Miniatúrky♣
Aký romantický môže byť kondóm?
Vyšli od nej, ona šťastná, nenamaľovaná, usmiata, krásna, ešte krajšia ako zvyčajne, nádherná, žiarila.
On spokojný, uvoľnený, pohodovejší, chcel ju chrániť, bola krajšia ako zvyčajne, bola všetkým.
Prechádzali okolo cudzieho pozemku blízko jej domu. Hodil za plot použitý kondóm.
Nahnevala sa, ty si gadžo povedala veď čo to je za výchovu hodiť cudzím za plot kondóm...

Slnko medzitým zošedivelo, ulica vybledla, stromy spustili na zem prežité lístie. Dievča zoškaredelo, chlapec sa zamračil. Vždy sú aj podstatnejši veci, podstatnejšie ako dievča. Prešlo veľa sĺz, veľmi, veľmi veľký žiaľ chlapca aj dievčaťa. Tak to býva, keď dvaja pochovajú niečo, čo ešte dýcha. Medzitým sa tráva pokosila, susedia sa odsťahovali, iní sa prisťahovali, vystaval sa nový dom, vyrúbalo zopár stromov, ulica sa zmenila, aj to dievča. Ochladilo sa, opadlo lístie, zem pokryli zrkadlá, časom sa rozplynuli, vykvitla prvá snežienka, o toľko, toľko pohárov vína neskôr...

Dievča prechádzalo ulicou. A tam, za plotom, medzi polámanými konármi
ležal kondóm...

Jar

25. února 2014 v 12:31 | Ja |  Lyriky Dní
Je jar a svieti slniečko
Na poličke položená fotka čo som ti chcela dať
Na nej polročný prach
Bezvedomé úsmevy po poriadnom šluku trávy
To je jar
Fotky nebolia, cítiť len prach ktorý sa leskne po lúčmi slnka, čo nám nedovolia pozerať
Šťastne nepozerám, prach mi pripomína časovú bariéru, štít.
Kroky ležérne vedené zazelenávajúcou sa trávou
Špina pod snehom sa bez výkrikov, ticho rozpúšťa, pomaly, pokojne, oslobodzujúco
Úsmev, neprítomný
To je jar
Taká opojná s jej sedatívnou anestézou
Na ničom teraz nezáleží.

Bolieť sa budeme neskôr. Teraz sa musíme usmievať.

Tiene

22. února 2014 v 12:00 | Ja |  Lyriky Dní
Tiene sú všade
ako prechádzam podchodmi
mihajú sa mi pred očami
KAŽDÝ JEDEN DEBILNÝ DEŇ
Vidím nás pozorne modelovať šťastie
a vidím nás ryť doňho nožom, nech pomaly bolestivo krváca
ako sa skrúca v bolesti
trochu ako ja

V podchodoch na tom nezáleží
už si to dávno nevšímam
len raz za čas
zastanem
pozriem na tieň, ako tam stojí a nemo mi odovzdáva neželané správy
myslí si že tomu rozumie
zastanem
pozriem naňho
len na pár sekúnd
a potom sa mu vrhnem po krku
cítim tú narastajúcu agresivitu, ten neovládateľný hnev, som ako zmyslov zbavená
kričím škrtím ho kopem ho som ochotná ho zabiť dokopať na zemi za to všetko PREČO pýtam sa ho PREČO a na tvári sa mi miešajú slzy vlasy a vlastná krv čo mi strieka z hrude

potom sa zarazím
krv slzy zlepené vlasy zmiznú
uhladím si blúzku
a vykročím ďalej


hlúpy tieň

Každý má vo svojom živote chlapca

20. února 2014 v 23:40 | Ja |  Lyriky Dní
Každý má vo svojom živote chlapca

ktorý mu veľmi ublížil.
ktorého príliš miloval.
ktorého sa nevedel vzdať,
ktorého meno vzdychal večer do hviezdnatej oblohy
a cítil jej nekonečnosť zahmlievajúcu sa na okrajoch v sladkom opojení

s ktorým staval monumentálne sny
nedbajúc na zákony statiky.
pre ktorého by nielen zomrel, ale hlavne... žil.
s ktorým spolu lietali, v zime topili sneh, v lete čerili vodu.
a kráčali ruka v ruke
alebo v objatí
alebo ležali v tráve
alebo niekedy aj v posteli

KAŽDÝ má vo svojom živote chlapca

ktorému šepkal láska
a myslel tým všetko, všekto, čo sa nedá vyjadriť
myslel tým lásku, takú tú ozajstnú.
Dal mu všetko. Nechal si to vziať.
Len pri tomto chlapcovi si povedal
že to nevadí...

Tento chlapec nie je príjemný.
Je zamračený
a depresívny
zhoršuje náladu
niekedy.
Droguje, pije, fetuje alebo má iný zlozvyk.
Nedá sa utešiť.
Dáva človeku pocit, že svet je obrovský depresívny začarovaný cyklus
a že jedine s NÍM sa to
dá prežiť
a užiť si.
Že jedine s ním... s ním to má zmysel.
Je to komplikovaný chlapec.
Neskladný.
A niekedy človek naozaj nevie, na čom je.
Možno to ten človek posral.
Celé.
Možno ten chlapec.

Každý má v živote aj veľa iných chlapcov.
Usmiatych, bezstarostných, jednoduchých, s ktorými chce byť, tak veľmi byť, proste len.. byť.
A je mu výborne.

Každý má však stále aj toho jedného.
Toho polozamračeného chlapca
chlapca CHlapca
ktorého pričinením vystavané zámky
stále tak trošku stoja
a v ružovej hmle sa lenivo kníšu
zo strany na stranu
z bolesti do blaženosti
z vedomia do neistoty
z cieľov do bezvedomia

tohto chlapca
sa človek nikdy nezbaví.

Toho totiž miluje.

Prebolela som ťa?

18. února 2014 v 14:34 | Ja |  ♣Miniatúrky♣
A tak si kráčame po tých veľkomestských uliciach dospelosti
(tak tento skepticizmus, to je dospelosť?)
držíme v zovretých pästiach svoje poloprebolené rozdriapané srdcia,
predsalen, veď nemusí ich vidieť každý,
usmievame sa lebo aj tak nám dokáže byť pekne
a aj tak sme si zvykli

prechádzam okolo

zdravíme sa a
ty sa usmeješ.

Ty

9. února 2014 v 22:49 | Ja |  ...TY...
Môžem pobozkať tisíc pier
pohladiť tisíc tvárí
a darovať hoc aj milióny vzdychov
láska
iným ľuďom
iným ako tebe
a môže sa mi to veľmi páčiť
pre to vzrušenie, pre novotu, pre roztopašnosť nových vzťahov, pre získanie sebavedomia
a hlavne aby som sa nadýchla
čerstvého vzduchu, bez hniloby

Môžem sa krútiť v daždi a smiať sa nad krásou života
cítiť, že som konečne
voľná
a nie zúfalo nemilovaná
a opúšťaná
alebo kontrolovaná

Môžem toto všetko mať
a tešiť sa z toho každý deň...

Mám to a teším sa

a aj tak tam v pozadí, pri tehlovej stene s nápisom Nekonečno
vidím tvoje oči
a úsmev
a TOĽKO vecí, čo ma hnevá
toľko vlastností, ktoré ti nedokážem odpustiť
a aj tak si

jediný...

(á, bože, DOTERAZ to tak veľmi bolí...)

Rekonvalescencia

9. února 2014 v 22:33 | Ja |  <Život>
Niektoré veci bolia dlho.
Veľmi

Človek možno niekedy má právo byť nemorálny

8. února 2014 v 17:43 | Ja
Čo pre seba znamenáme?
moje ty a tvoje ja
morálka sa vo mne láme
rany sa vraj zahoja

Svoje šnúrky cudzích nití
splietam, možno nečestne.
Vieš, mňa nikto nezachytí.
Dá sa vábiť beztrestne?

Pokúšam sa odpovedať
na obavy čo si kladiem.
Mám sa z bozkov vyspovedať,
keď sú plytké, nezávadné?

S tvojím dychom v hĺbke srdca
kráčam snom, čo spolu máme.
viem, že čo sme vystavali
snáď neskončí rozpredané.

Veľa frontov, presné rany
strieľam, hádam, hanbím sa
Človek, keď je utýraný,
musí skúšať.
Je len známym.
Neboj sa.

Ráta sa to
ako klamstvo?

NEMÁM ANI TROŠKU PRÁVO?!
obidvaja, strčte sa.

Držím ťa vo svojom živote

2. února 2014 v 15:07 | Ja |  <Život>
Rozvrátení kráčame podobizňami svojich životov po lesklej dlažbe obloženej svojimi portrétmi ty mojimi a ja tvojimi, oslobodení zviazaní usmiati ľahostajní navždy poznačení sa seba navzájom nikdy nevzdáme
aspoň najbližších pár rokov nie
už som si zvykla na ten pocit
že ťa so sebou stále mám
a tak chcem
a tak nechcem
držíme sa zaťato rozdriapanej látky nášho vzťahu z ktorej každému zostal kúsok polovica z toho čo sme mali polovica zo všetkého a pritom kráčame ďalej a ďalej a zabúdame a odchádzame a oslobodzujeme sa každý seba
a pritom to aj tak nejde
zvykla som si na ten pocit
a nejako to možno pôjde
chronický smútok chronické sklamanie chronická zrada
tých sa predsa nedá zbaviť rýchlo
ani teba nie
a nezáleží na tom či ťa chcem či ťa nechcem
veď láska... aj tak netuším.

poznáme sa.
to nie je len tak