: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Březen 2014

Šťastie si nevyberá, či sme už naňho pripravení, musíme sa ho chytiť vtedy, keď príde.

30. března 2014 v 23:17 | Ja
Myslíš si, že krajšie šťastie
už nemôžeš zažiť?
Mohol si si to všimnúť skôr.
Mal si si ma strážiť.

Už sa to nezopakuje?

30. března 2014 v 21:28 | Ja
... a ako ti mám vlastne teraz veriť?

Zobuďte ma o 100 rokov

29. března 2014 v 13:51 | Ja |  ♣Miniatúrky♣
Mám chuť sa zahrabať, zabaliť do deky
Vložiť sa do drevenej truhlice
a spokojne meditovať
v tichu
nech sa už konečne vypne to znervózňujúce bzučanie vo mne
PREBOHA
stále je hlasnejšie
a to som dúfala, že stíchne...
zbláznim sa.

Už to chcem konečne celé zabaliť
hodiť uzly do koša
doriti, veď TOTO sa nedá rozmotať.
a začať nanovo.
ÚPLNE nanovo.

Mám chuť celé to odhodiť
možno by som konečne bola spokojná!

Asi by som mala urobiť čiaru.
(ÁNO, tak veľmi to chcem!)

ale nemôžem.

Zobuďte ma, keď to celé skončí.
Ja idem spať.

Poddajná

25. března 2014 v 19:41 | Ja |  ♥I love you!♥
Prichádzaš a lámeš moje štíty, ochranu, podpätky mojej nezávislosti a nadhľadu. Na deväť častí.
Pozeráš na balóny mojich pripomienok a oni pomaly sfukujú, podriadené tvojmu hypnotickému vôlepudeniu. Submisivita je príjemná, človek je zbavený zodpovednosti, ejhľa, tej mojej to pripadá príjemné, ako sa zdrogovane usmieva.
Nafukovacie Anče dôvery sú pomačkané, ejakulát tvrdej pravdy v nich vysychá, zúfalá pripomienka zvráteného pretiahnutia, potupujúce defekty v oblasti análnych sfér. Zachnutá krv. Chrasty naivity a blaha.
Predsalen to nevidím.
Kupuješ novú, presviedčaš ma, že máš dvojníka. Ja ti verím.
To nie ty si predsa spôsobil počatie tých zverstiev, oplodnením promiskuitnej reality. Šľapka.
Rozbúrená voda utlmene tíchne.
Vrháš kúzlo.
Otupenie preniká do každučkej bunky odporu.
Sedatíva začínajú účinkovať.

Po búrlivej genocíde stojím vo vyvraždenom meste, do tváre mi z kaluže na zemi odvialo pokrčenú stránku vytrhnutú z nikdy nedopísaného denníka niečích panenských snov. Usmievam sa a nevnímajúc skutočnosť sa čudujem
čo sa vlastne stalo
že som sa tak





hnevala...
?

Láska?

25. března 2014 v 18:51 | Ja |  Lyriky Dní
Chvenie pri srdci
Neoblomná myseľ
Spýtavé pohľady vnútorných reflektorov
Chvenie dúfajúceho odpustenia a nesmelej nádeje
Bodce prenikaúce do hĺbky mňa v mučivej no váhavej slasti
Láska
Neistota
Strach
Sebaobrana
Vytasené meče
Spievajúce mohutný chór zborovo v úcte plnej zimomriavok
Možno?
Prísľub budúcnosti
Možno podľahnem
Už len chvíľu
Chvíľu a bude to
Vydrž láska
Pokračuj

Zemerasenie vibrujúce v najhlbšej podstate mňa
Skutočnosť
Hurikán Víchrica Piesok v očiach oranžového slnka tesne pred vzrušujucim zotmením
Čakanie na tento pocit?
Obmedzenie a ohrada, to mi dáva šancu vzlietnuť najvyššie ako sa dá, bežať najďalej?
ČO

Tak tu sedím okradnutá o sebaistotu
odkázaná na Teba
a rozmýšľam nad tým
či ma vieš milovať


tak horľavo




a dlho.





žeby predsa...?

Zavádzam a nezavádzam

17. března 2014 v 20:30 | Ja |  Nie je to tak, ako sa zdá...
Veď viem, viem, že som manipulátorka,
aj keď to popieram, aj keď s tým bojujem, aj keď sa mi to nepáči.... Ohýbam fakty ako štatistiky a utváram z nich závery, podľa toho, či stojím na súhlasnej alebo nesúhlasnej strane debaty. A či chcem odľahčiť starosti. Vecné informácie sú vždy dvojsečné...
Viem, viem, že to nie je dobré, tak mi len ver, ja k tebe naozaj chcem byť úprimná,
a vedz, že sa takmer nadľudsky snažím robiť to
správne
a čestne
a tak veľmi čistomyseľne.
Ach.

A tak ústami vravím najväčšie pravdy svojho života
a kontradikujem si natešeným telom
a ty veríš tomu
čomu chceš.

Aj po dôslednom napomenutí.

Izba

12. března 2014 v 21:30 | Ja
Stojím v strede nádhernej rozkvitnutej lúky v začarovanom svete plnom lenivej ťahavej ružovkastej hmly a pestrofarebných motýľov s modrými krídlami a sladkastej vône, všade je slnko, svieti do našich od blaženosti roztápajúcich sa duší, do odmŕzajúcej zimy a neistôt a omrzlín našich vedomí, na svrbiace exémy našich sŕdc, svieti do tmy našich obáv, rozpúšťa ju na malé kúsky, ktoré zanikajú, ako letia tlejúce vzduchom, s miznúcimi okrajmi, vnáša do nás lenivú malátnosť, najpríjemnejšie, hlboko vibrujúcu malátnosť, ktorá sa v nás teplučko rozlieva, postupne ako zvláštne hebká hrejivosť nezvyčajného alkoholu, tak sa cítim, keď tu stojím, na tej lúke, malátna, šťastná, porezaná na prste, no slobodná, taká spokojná, tak veľmi šťastná, ako už veľmi dlho nie, v zasnenom výdychu úľavy a uspokojujúco úžasnej plytkej lásky, ktorá svojou jednoduchosťou tak presne pasuje do chýbajúceho kúska skadačky vo mne, taká obyčajná zapĺňa s prekvapivou silou všetku prázdnotu a prináša šteklivé otupenie a krásno a pohodlie, čo len dopĺňa ten nádherný, nádherný pocit!

Lenivo otočím hlavu doľava, do rohu, kde sa stiera jogurtovomalinový opar dostratena v nepravidelných obrysoch. Dvere. Prečo nie? Napadne mi a pripadá mi to ako celkom neškodný nápad. Natiahnem sa za nimi. Otvorím ich. Zovrie mi hrtan. Zo škáry sa plýživo ťahá šedivá úzkosť. Hlávky snežienok a divokých farebných kvetov precízne osivejú. Pri stene v temnej miestnosti sedí na špinavej zemi postava s hlavou aj rukami opretými o skrčené kolená. Na zlomok sekundy zafúka ľadový vietor. Taký studený vraj neeistuje. Ochladnú mi ruky, podlomia sa mi kolená, skríknem. Strasie ma. Zabuchnem dvere.
Viem, že tá izba tam je. Nebudem na ňu myslieť, postave aj tak nepomôžem. Svet sa zatrasie a lúka postupne naberie svoje pôvodné farby.

Ľudia radi ignorujú utrpenie okolo seba, len aby im to nepokazilo radosť.

Nesmelo, ešte stále zľahka otrasená, sa usmejem. Rozprávka pomaly naberá svoje pôvodné kontúry. Veď som len nakukla... Raz za čas to skúsim.

Prišla som na to

12. března 2014 v 20:31 | Ja
Neznášam ťa za to, že si mi klamal.
Neznášam ťa za to, že si sa o mňa prestal starať.
Že si sa ma stále pokúšal zmeniť.
A hlavne... že som ti nebola dosť dobrá.


Hnev musí prejsť, až potom môžme riešiť veci ďalej.

...aj bolesť.

Čo je?

10. března 2014 v 21:55 | Ja |  <Život>
zo značného archívu, január 2013

"Čo sa stalo?" milým hlasom, láska môjho života, aj keby nemilým, hlavne že ťa počujem, hlavne, že si to ty...

"Čo sa stalo? Milujem ťa, láska, chýbaš mi, nedá sa to vydržať, pobozkaj ma, príď sem, nebuďme už na seba zlí, nechajme tak tie hádky, obidvaja vieme, že to nemyslíme tak, ako to vyznieva, prosím, nehádajme sa už, veď vieš, že to nemá cenu.. Zabíja ma, keď si na mňa ďaleko už len trošku zlý, tak prosím, prepáč mi, že ja na teba som zlá a buď na mňa aj tak veľmi dobrý, tak to dokážem zniesť...
Chýbaš mi, tak strašne, strašne mi chýbaš...
onemievam, neviem rozprávať, som nemá na pocity, prosím, zachráň ma, nech ti odpovedám, nech ti to viem povedať, ako ťa milujem, ako mi chýbaš, že to neviem vydržať, tú bolesť, strach, nedočkavosť, lásku, nech do toho spadneš so mnou, dvom sa pláva ľahšie ako jednému...
Prepáč, že som zlá, prosím, odpusť mi nevrlosť a zlé slová, čo tak nemyslím, a ten tón, ktorý by som najradšej vymenila za iný, veď vieš, že to nie je to, čo chcem, že to, čo naozaj chcem, si ty, tu pri mne, to preto som taká, neviem s tým ináč bojovať, zožieram samú seba od nôh až po hlavu... A je mi smutno, tak veľmi, veľmi, veľmi smutno... Viem, že ti to stačilo povedať a bude mi lepšie! Viem, že aj ja ti cýbam, že to spolu prekonáme a bude mi zas dobre... Veď len ty mi vieš pomôcť..."

"Nič," odpovedám

Standby režim

9. března 2014 v 12:03 | Ja |  <Život>
A ja som si veľmi veľa klamala
aj ty si mi veľmi veľa klamal

priznajme si to už konečne obidvaja
navzájom aj každý sebe
že si ma možno až tak odhodlane nechcel
navždy.
Zodpovednosť a definitívnosť?
je veľmi neférové, že v správnej chvíli sú nevyhnutné, keď stretneš to pravé.

Také veľmi príjemné
je nemusieť teraz nad tým rozmýšľať
a chvíľu sa nebolieť

... vieš, že aj tak ti to všetko odpustím
a aj tak zistím, že som ťa zostala milovať, pravdepodobne smiešne verne, naivne a hlboko
(akurát vtedy, keď ma už nikdy
nebudeš chcieť)

Teraz nad tým nebudeme rozmýšľať.
Teraz som taká rada
že som konečne
SAMA
s vypnutými pocitmi
!

treba si aj oddýchnuť, nechám sa oddychovať.

je to ako bezodná kadička najkvalitnejšej čokolády
na celú jar.