: Loď v prístave je v bezpečí, preto sa ale lode nestavajú...

Duben 2017

Porazená

17. dubna 2017 v 14:29 | Ja |  Básničky
Všetko mi víri v hlave
Spomienky úspechy sklamania zúfalstvo nádej
Očakávaná dualita môjho rozporcovaného života
S ktorou som sa celé roky učila žiť
Nekonečná zrada, láska, sklamanie
Rozvrátenie všetkého, v čo som verila
Vrátane svojej vlastnej šľachetnosti, hodnôt a svedomia
Život, eh?
Nepochopiteľný troller
Absurdný pranker
Čo ma uzatvoril v priepasti piliš realistického kanadského žartíka
Prevalcovaná absurditou
Sa snažím znova skomponovať
Po tom, čo som stratila všetko, čo som strácala
A čo som si vlastným potom a vlastnou krvou
nenechala vziať
držiac sa toho boľavými úlomkami doráňaných, zakrvavených nechtov

Prázdny pohľad
po nepochopiteľnom zvrate
Budúcnosť, sny, realita pomaľovaná dúfajícimi dúhami
Malo to byť také dokonalé
Bola som taká odhodlaná
stáť vo vetre a zvädnutou stonkou, patetickou náhradou meča,
sa za teba pobiť s celým svetom
a za nás, proti osudu

Krehkým, zraneným, otraseným srdcom
som poľutovania a dojímavo odvážne
vstúpila do mínového poľa, pre teba a proti sebe
neznášajúc sa za svoje záchvevy pochabosti, veriac, že to ja všetko riskujem
V únavnom boji s veternými mlynmi, obetúvajúc posledné nádychy, ktoré som sama tak zúfalo potrebovala
som odmietala veriť, že vetrom si ty
Kvôli láske
Ktorá bola väčšia, než dokáže existovať
Ako si mi to mohol urobiť
Ako si mohol stáť a pokojne ma utvrdzoať v tom, že nás čaká šťastie
V ktoré sme počas celej tej neistoty opatrne dúfali
- a na ktorom som tak zúfalo ľpela -
a medzitým, ako som ja, riskujúc krutý pád
bez istenia prikladala plaché tehly
do kývajúcej sa veže svojich snov
a nádeje
mi kúsok po kúsku trhať stavebný plán, starostlivo načrtnutý na tenučkých vreckovkách z jemnej dôvery
bez mihnutia oka
po nociach som ich vlastnými slzami lepila na kusy kartónu
pozbierané počas temného času medzi dňom a nocou zo špinavých odpadkových košov v okolí
zašpinená zmorená spotená ufúľaná a
na konci so silami

Spravila som to všetko, láska
všetko pre teba
dala som ti každú zoschnutú kôrku, každý deň
aby si nebol hladný
aj keď mne mala jedna
vystačiť na týždeň

So zemetrasením sa ťažko sa zmieruje
hlavne, keď jeho seizmické vlny
bez varovania rozvrátia celú konštrukciu srdca
a nechajú ho rozsypané v rozplýlenej zabudnuteľnosti
ako by tam ani nikdy nebolo.

Len jedinká vdova
apaticky stojí v strede dunivej planiny
zvierajúc v trasúcich sa rukách nažmolený obrázok
a dutinou v sebe, ktorá jej preniká cez prázdne oči
uctieva pamiatku tela
ktoré sa nikdy nenašlo.